Mária Szucsich – spisovateľka s pirátskymi koreňmi

Osudy spisovateľského páru v búrlivom 20. storočí

 

„Sme potomkami dalmátskych pirátov, ktorí sú pochovaní na jednom z ostrovov v Jadranskom mori,“ rozprávala mi s hrdosťou v hlase stará mama, keď prišla reč na jej rodinu. Prvé texty v pécskych novinách publikovala Mária Szucsich ešte ako mladé dievča pod pseudonymom Dalmata.

So spisovateľkinou vnučkou Dr. Erzsébet Barta som sa zhovárala v jej budínskom byte. „Meno Márie Szucsich je len o čosi viac ako poznámka na okraji literárnej histórie,“ píše Zsófia Bárczi v súvislosti s autorkiným románom Od jari do zimy (Tavasztól télig). Kniha je denníkom desaťročného dievčatka, v ktorom opisuje istý úsek svojho života i života svojej schudobnenej rodiny, a to od apríla 1897 do februára 1898. „Len jednému nerozumiem: oplatí sa pri všetkých týchto nepríjemnostiach žiť?“ pýta sa v románe Marika.

Vtedy ešte netuší, že ju táto otázka bude sprevádzať po celý život, veď do svojej smrti v roku 1965 žila minimálne v siedmich mestách, všade vo viacerých bytoch. A v tomto období večného sťahovania, útekov a živorenia porodila päť detí, z ktorých jedno zomrelo v útlom veku a druhé ako dvadsaťdvaročné, a možno strávila omnoho viac času bez nich ako s nimi, keďže pri neustálom putovaní sa len zriedkakedy nachádzali všetci na jednom mieste. Komunikovali oveľa viac prostredníctvom listov ako osobne.

„Román skutočne vznikol podľa denníkových záznamov malej Márie Szucsich, ktorá do nich neskôr – podľa vlastných slov – zasiahla len minimálne,“ hovorí Erzsébet Barta. „Román Dievčatá sa vydávajú na cestu (A lányok elindulnak), ktorý je pokračovaním románu Od jari do zimy, má tiež autobiografické prvky a rozpráva o prekážkach, ktoré museli mladé dievčatá prekonávať pri hľadaní práce, keďže mužskí zamestnávatelia ich považovali za ľahkú korisť a často ich obťažovali. V tomto románe autorka okrem iného opísala, ako sa zoznámila s Lajosom Bartom. Pôsobil ako redaktor pokrokových novín v Pécsi, do ktorých začala prispievať. Redakcia totiž predstavovala liberálnejšie, otvorenejšie prostredie a práve táto práca Máriu naozaj zaujímala. Matka vdova jej našla dobre situovaného ženícha, no ona prijala na tú dobu odvážne, priam škandalózne rozhodnutie: v skorých ranných hodinách ušla oknom prízemného domu a s Lajosom Bartom odcestovala do Budapešti, kde sa zosobášili a od tej chvíle podstupovali všetky životné skúšky spoločne.

„Boli spolu šťastní aj napriek nedostatku a prežitým útrapám?“ V jednom z listov adresovaných sestre Mária priznáva: „… píšeme zriedkavo, lebo nemáme peniaze na známky“. „Obaja boli pomerne dominantné osobnosti a ich vzťah by sme mohli najvýstižnejšie charakterizovať výrazom ‚ani s tebou, ani bez teba‘. Myslím si, že ho poznačilo aj to večné živorenie a neistota. Starý otec mal vrecká stále plné potvrdeniek zo záložní, raz dal dokonca do zálohu aj svoj úzkostlivo strážený písací stroj, lebo doma nebolo čo vložiť do úst. Keď sa to stará mama dozvedela, strhla sa medzi nimi veľká hádka, veď ich jediným pracovným nástrojom bol práve tento písací stroj a kamkoľvek sa sťahovali, vždy ho veľmi starostlivo zabalili a odviezli so sebou. Obaja písali a snažili sa písaním uživiť.“

 

Viedeň, Schwarzwald, Berlín, Bratislava, Londýn – to boli ich zastávky v období emigrácie, to bol príbeh utrpenia päťčlennej rodiny, matky, ktorá sa neprestajne strachovala o osud svojich detí, s ktorými trávila tak málo času.

S Erzsébet Barta si prezeráme rodinné fotografie a na jednej z nich sa nám nedarí rozlúštiť názov nemeckej dediny, v ktorej istý čas žili. Podľa roku síce dokážeme vydedukovať, ktoré z detí je na nej zachytené, no identifikácia miesta by si už vyžadovala dôkladnejší výskum.

„Je to naozaj tak, nedávno som usporadúvala pozostalosť môjho otca Lajosa Bartu ml. a dostala som sa k informáciám a príbehom, o ktorých som doteraz netušila. Žili na toľkých miestach, že presné miesta a časy ich pobytov by sa dali zrekonštruovať len po podrobnejšom bádaní. Trinásťročného Lajosa a oveľa mladšiu Juci (Juliannu) umiestnili v roku 1920 s pomocou Červeného kríža na tri mesiace do holandskej rodiny. Ich rodičia boli takí chudobní, že nemali inú možnosť. Deti obišli lepšie ako básnik Attila József, ktorého musela matka v detstve poslať na vidiek. Malý Lajos Barta nadviazal s holandskou rodinou celoživotné priateľstvo, a keď sa o desaťročia neskôr dostal do Holandska ako maďarský veľvyslanec, opäť ju navštívil. Jeho sestra Juci prežívala pobyt v cudzine oveľa ťažšie, bola to pre ňu celoživotná trauma, veď ju odtrhli nielen od rodičov, ale aj od brata, ktorý sa dostal do inej rodiny.“

Rodina sa zjednotila vo Viedni a v rokoch 1928 – 1938 žila v Bratislave. Dcéra Babi (Mária) vtedy študovala vo Viedni, Juci v Brne a najmenšia Bözsi pracovala v istej chemickej továrni v Prahe, kde ochorela na leukémiu a ako dvadsaťdvaročná zomrela. Babi sa to odvážila matke oznámiť až dva roky po sestrinej smrti. Vtedy Mária Szucsich napísala: „Stratila som už dve deti: prvá Bözsi zomrela ako dvaapolročná na šarlach a druhá teraz.“

Román Od jari do zimy napísala a vydala počas pobytu v Bratislave. Predtým spolupracovala s detským časopisom Lajosa Pósu a Eleka Benedeka Én Újságom, počas Maďarskej republiky rád bola redaktorkou dievčenského týždenníka Lányok Újsága. Jej manžel bol členom tzv. Diktatória, preto ho po páde Maďarskej republiky rád uväznili. Po jeho prepustení emigrovali do Viedne. Keďže Barta vo svojich textoch ďalej ostro kritizoval maďarský politický systém, v neprítomnosti ho odsúdili na desať rokov väzenia. A tak namiesto domov manželia zamierili do Bratislavy. Lajos Barta požiadal o československé občianstvo, opäť zvažovali návrat do vlasti, ale mohli tak urobiť až po roku 1945; dovtedy ešte pobudli v Londýne, Berlíne a na ďalších miestach. Keďže cudzie jazyky neovládali dokonale, všade žili v ťažkých podmienkach a hľadali prekladateľov pre svoje diela. Márii sa podarilo vydať zbierky rozprávok Vysloboditeľ Silavus (Silavus, a szabadító) a Rozprávka o chudobe (Mese a szegénységről) v Berlíne (1923, Die Träume des Zauberbuches) a Lipsku (1924).

Rozprávky z tejto zbierky vyšli aj v nemeckom a anglickom výbere v štyridsiatych a naposledy v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Preklady však rodine nepriniesli veľké zisky, zúfalá Mária preto háčkovala obrusy, aby mali na živobytie, čo zahanbene priznáva aj v jednom z listov sestre. Finančné problémy rodiny sa na krátky čas vyriešili, keď UFA odkúpila práva na sfilmovanie jednej z jej kriminálok. Žiaľ, film nikdy nebol nakrútený.

Pre maďarské vysielanie bratislavského rozhlasu napísala rozhlasovú hru pre deti Nebo zostúpi na zem (Az ég a földre jön), ktorá hovorí o dobývaní severného pólu. Okrem maďarskej verzie ju odvysielali aj v slovenskom, francúzskom, flámskom a švédskom jazyku. Na objednávku slovenského týždenníka Nová žena napísala román Matka Sen, ktorý odzrkadľoval tematické zameranie časopisu.

V roku 1928 založila spolu s Lajosom Bartom Nakladateľstvo spisovateľov a v roku 1929 literárny časopis Új Szó. Jej divadelnú hru Láska (Szerelem) hrali aj maďarské súbory a divadlá v Československu.

Ani po návrate do Maďarska v roku 1945 nebola situácia manželov ružová. Dlhodobý život v nedostatku poškodil ich zdravie, potrebovali liečbu a lieky, často prosili o pomoc organizáciu spisovateľov.

V roku 1959 Barta v liste šéfredaktorovi časopisu Nők lapja Galsaimu píše: „Veru, patrilo by sa, aby som Ti na riadky z 15. júla, v ktorých žiadaš o rukopisy pre časopis Nők Lapja, odpovedal skôr. (…) Ale prosím Ťa, aby si podobnú výzvu bezpodmienečne poslal aj  Márii Szucsich, a to nielen ako odvekej zanietenej komunistke, odvekej členke maďarského ženského hnutia, ale aj ako spisovateľke, ktorej vyšli diela v Berlíne, Lipsku a vo Viedni a ktorej texty publikovali v Halle, vo Frankfurte nad Mohanom, vo Viedni, v Prahe a Štokholme. Pre tunajších ľudí je príznačné, že o nej vedia tak málo! Doma jej zatiaľ vyšiel len jeden román, ktorý v čase jeho zahraničného vydania zahrnul Gyula Illyés v Maďarsku nespočetnými chválami.“

A naozaj, práca Lajosa Bartu sa dočkala uznania a v roku 1956 mu bola udelená  Kossuthova cena, kým Mária Szucsich už počas svojho života takmer upadla do zabudnutia – ako sa to ženám v tom období často stávalo. No v redakcii časopisu Nők Lapja predsa len niekomu napadlo zablahoželať jej k sedemdesiatym narodeninám a uverejniť s ňou interview s fotografiami, čomu sa spisovateľka veľmi potešila.

 

V medzivojnovom období boli ženy literárne aktívne takmer vo všetkých žánroch – písali poéziu, poviedky, romány, rozprávky, divadelné hry, literárne kritiky, novinárske texty, venovali sa knižnej ilustrácii. V dobových literárnych publikáciách a výberoch je pomer zastúpenia žien a mužov 1 : 3. Ženy pravidelne publikovali v novinách a časopisoch. Literárna aj čitateľská verejnosť oceňovala ich talent a chválila sociálny rozmer ich tvorby; ich diela boli čiastočne zaraďované do kategórie „ženskej literatúry“. No napriek tomu, že sa o nich vo svojej dobe vyjadrovali neraz s uznaním a cenili si ich tvorbu, postupne boli zmienky o nich čoraz zriedkavejšie, až ich nakoniec vypustili zo zbierok, recenzií aj z literárneho kánonu.

Nebolo to inak ani v prípade viacerých ďalších autoriek, ktoré literárne pôsobili začiatkom 20. storočia. Patrili medzi ne napríklad Erzsi Szenes, Anna Pozsonyi, Erzsébet Ásgúthy, Piroska Szenes, Olga N. Jaczkó, Ibolya L. Kiss, Anna Wimberger, Ida Urr či Margit Prerau. A ešte jedno zaujímavé meno na záver: Erzsi Újvári. Pri príležitosti Pamätného roka Lajosa Kassáka v roku 2017 bolo konečne spomenuté aj meno najmladšej Kassákovej sestry, ktorá písala skvelé básne a vydala ich aj knižne. Ale to je už iný príbeh…

 

Lilla Bolemant

Preložila: Jitka Rožňová