Situovanosť písania žien v maďarskej literatúre

  • Bolemant Lilla
  • 0 Views
  • 0 komentárov
  • Gender . knihy . menšinová literatúra . spisovateľky . ženská literatúra .

Obraz ženy a spisovateľky v maďarskej literatúre

Spisovateľky maďarskej literatúry prvej polovice 20. storočia čelili zo strany literárnej kritiky požiadavke, ktorá spájala v sebe dve, súčasne nesplniteľné úlohy. Prvou bolo vytvorenie textu, ktorý úprimne vyjadruje ich ženskosť, zároveň je jemný, nerušivý, cudný a zdržanlivý. Autorka mala nájsť pozíciu subjektu, ktorá jej umožňuje úprimné vyjadrovanie svojej (tradičnej, stereotypnej) ženskosti. K splneniu tejto požiadavky sa však musela dostať do pozície predmetu túžby pre muža, čiže byť pasívnou, cudnou a emocionálnou, ale súčasne aj úprimnou a samostatnou umelkyňou. Tento paradox dostával do problémov aj samotných kritikov, ktorí aj pri najúprimnejšej snahe sa vo svojich vyjadreniach neraz ocitli v konfliktoch so svojimi stereotypnými názormi.

V období po prvej svetovej vojne sa situácia zmenila, v Maďarsku sa posilnila úloha ženy ako ochrankyne národných záujmov. Pri vytváraní menšinovej maďarskej literatúry v iných štátoch však išlo o sociálny a politický problém, kritici sa účasťou žien v literatúre obzvlášť nezaoberali. Napriek tomu sa však stretávame s hodnotením textov žien a samotných autoriek z hľadiska ich zaradenia do ženskej sféry umenia. Predovšetkým v prípade poézie (ale aj prózy) sa vyzdvihuje opis jemnej ženskej duše a citlivosť na sociálne témy. Postupom času, zmenou politických podmienok a vytváraním kánonu menšinovej literatúry sa mená a diela spisovateliek skúmaného obdobia zo zborníkov vytratili, a zabudlo sa aj na ich poéziu a prózu.

 

Ženské autorky v menšinovej maďarskej literatúre

Vo svojom príspevku skúmam aj vývin pojmu národnostnej literatúry, ktorý v rámci maďarského literárneho diškurzu už od svojho vzniku vyvoláva polemiky o svojej opodstatnenosti. Po roku 1989 sa začal proces prehodnocovania obsahu a samotného pojmu menšinovej/národnostnej literatúry, ktorý trvá dodnes. Zoltán Németh určuje menšinovú literatúru ako metaforu, ktorá sa pokúša definovať, prípadne zabúdať na seba pomocou rôznych kategórií, ako napríklad moc a túžba, kánon a marginálnosť, kolektívna a individuálna identita.[1] Nadväzuje na Pétera Sziráka, ktorý ju definuje ako jedinečnosť maďarského kultúrneho polycentrizmu, ktorý vznikol teritoriálnym rozdelením jednotnej národnej identity.[2] V závere svojej úvahy však Németh dospieva k názoru, že pre literatúru postmodernej doby je neviazaná hra s jazykom a identitou oveľa dôležitejším faktorom ako realita a sociálne skúsenosti istého medzikultúrneho a menšinového terénu.[3] V skúmanom období však najdôležitejším prvkom literatúry bola práve národná identita. S cieľom zachovania národnej identity sa spájal aj cieľ vytvorenia novej identity v novom štáte, čiže prispôsobenie sa k novej situácii. Tomuto cieľu mal slúžiť „román slovenských Maďarov“, ktorý mal určiť miesto maďarskej menšiny a opis spoločného osudu Maďarov a Slovákov.

 

Piroska Szenes

Ako príklad nepochopenia tejto výzvy sa uvádza v dobovej literárnej kritike román Pirosky Szenes: Egyszer élünk (Život je len jeden, 1935). Autorka bola ostro kritizovaná za to, že ani témou ani miestom deja sa neprispôsobila aktuálnej potrebe, a jej román neodzrkadľuje situáciu a problémy Maďarov na Slovensku, ale pojednáva o osude židovskej študentky na budapeštianskej univerzite v školskom roku 1919-1920.

Spisovateľky skúmaného obdobia sa situácii prispôsobovali rôzne. Východiská k skúmaniu ich miesta a tvorby v rámci zmien môžu byť tiež rôzne. Popri pohľade na umeleckú tvorbu niektorých autoriek obdobia je dôležitá aj otázka postavenia a úlohy autoriek vo vytváraní a organizovaní literárneho života maďarského spoločenstva v Československu a Rumunsku, ako aj to, do akej miery bola ochotná prijať menšinovú – ženskú literatúru tzv. „materská“ – väčšinová – maďarská literatúra. Ďalším dôležitým aspektom je miera uplatnenia stereotypného vnímania žien-autoriek v rámci menšinovej literatúry.

Za román Csillag a homlokán (S hviezdou na čele ,1931), v ktorom opisuje príbeh malej chudobnej Slovenky Katky v období po prvej svetovej vojne bola Piroska Szenes označená v Maďarsku za vlastizradkyňu a na Slovensku zakázali vydanie románu z toho istého dôvodu. Dobová literárna kritika román prijala pozitívne, ale kritizovala práve tie metódy a formy vyjadrovania, ktoré dnes feministická literárna kritika vyzdvihuje.

Z pohľadu súčasnej feministickej literárnej kritiky ide o umelecké stvárnenie príbehu chudobnej Slovenky, ktorá má predurčený osud, nakoľko podlieha viacnásobnému útlaku: je žena, je Slovenka a je chudobná. Jej snahy vymaniť sa z osudu utláčaných sú márne a končia ako osudy žien v jej okolí: musí sa vyrovnať s jednotvárnosťou života a ťažkým údelom chudobných žien. Autorka nepodlieha koncepcii narácie, ktorá sa končí sebarealizáciou ženy-hrdinky. Ide skôr o rozšírené chápanie naratívy. Identita a sebarealizácia ženy-hrdinky sa nevytvára za jedno pokolenie, ale pokračovaním ďalšími pokoleniami, čo sa objavuje v obrazoch detí – pohľadom do budúcnosti.

Tento text môže byť vnímaný ako ženský Bildungsroman alebo dobrodružný román podľa Bachtinovej teórie románu, ako aj ženský rozprávkový príbeh hľadania šťastia. V prípade rozprávky je zjavné, že jej narativita a štruktúra       vytvára protiklady. Štruktúra rozprávky udáva presnú cestu hrdinky, ktorú aj spĺňa, obsahovo sa však nepribližuje k šťastiu. Rozprávka sa končí svadbou a založením novej rodiny, vrátením sa hrdinky do rodnej dediny, nie je to však šťastní koniec, skôr naopak. Je to vyrovnanie sa so svojim dopredu určeným osudom, ktorý sa napriek všetkým snahám nedá zmeniť. Žena ako samostatný subjekt nemôže nájsť svoje miesto vo svete, musí sa uspokojiť so svojim miestom pri mužovi, ktoré je pre ňu určené a v tomto období ešte nemeniteľné – napriek tomu, že na čele nosí hviezdu, ktorá označuje jej hudobný talent, ktorý si však ani sama neuvedomuje. Tento talent sa nemôže rozvinúť ani preto, lebo by to znamenalo vymykania sa z hierarchického usporiadania spoločnosti. Vymykanie sa z každodenného života cestou umenia je privilégiom mužov[4], preto sa to nemôže podariť ani Kate.

 

Mária Berde

Mária Berde zohrávala veľmi dôležitú úlohu v maďarskej menšinovej literatúre v Rumunsku ako spisovateľka, ale aj ako organizátorka literárneho a kultúrneho života. Jej tri romány, ktoré sú predmetom analýzy Romuáld és Ardiána (Romuáld a Adriána), A szent szégyen (Svätá hanba), Tüzes kemence (Ohnivá pec) opisujú príbehy žien, ktoré čelia svojmu osudu. Berde vytvára texty s cieľom opísať životné príbehy žien, ktoré sú závislé od dvojakých pravidiel spoločnosti: od pravidiel pre mužov a pre ženy. Snaží sa o predstavenie možných alternatív, ktoré sú ženám prijateľné zo strany spoločnosti. Jej hrdinky sú konfrontované týmto dvojakým etickým hodnotením ich činov a zápasia s ním. Konštituovanie ženského subjektu sa v dielach Márie Berde uskutočňuje cez vyjadrovacie prostriedky literatúry, ktoré súdobí ale aj neskorší kritici považovali za príliš detailné a zdĺhavé opisy, ako napríklad opisy prostredia, zariadenia bytu, izby alebo opisy prírody, kvetín, či opisy oblečenia osôb. Pre ňu príznačný štýl nazývali secesným opisom, zároveň ho považovali za menejcenný so zbytočným detailizovaním. Práve tento štýl, tieto opisy detailov a zdanlivo menej dôležitých predmetov môžeme považovať za príznaky tzv. ženského písania, ktoré sa rozplýva, a vyjadruje iné vnímanie sveta.

Z iného pohľadu tieto detaily a prvky, napríklad opis oblečenia vyjadruje odlišnosť hlavnej hrdinky románu Tüzes kemence Villi od priemernej ženskej postavy. Túto inakosť charakterizuje jej účes, farba očí, správanie, oblečenie, a tým všetkým dosahuje uznanie ostatných. Napriek všetkým predpokladom a snahám hlavnej hrdinky o vytvorenie vlastného života, samostatného subjektu sa dostáva len k pochopeniu hraníc ženského osudu. V pozadí sa odohrávajúca vojna vytvára podobu genderovej maškarády, avšak nemôže zmeniť hierarchické mocenské vzťahy.

Mária Berde vďaka svojej aktívnej účasti v literárnom živote a svojej bohatej literárnej a publicistickej činnosti zostáva v maďarskej menšinovej literatúre v Rumunsku kanonizovanou spisovateľkou. Napriek tomu však nie je dostatočne preskúmané a hodnotené jej dielo.

Pokusy o prehodnotenie menšinovej literatúry po roku 1989 viedli k spochybneniu celej jej existencie ako celku. Výsledky analýzy poukazujú na to, že pozícia ženy-spisovateľky v menšinovej literatúre je veľmi podobná situácii v tzv. univerzálnej alebo väčšinovej literatúre. Základným kritériom je ich rod, preto zostávajú na periférii alebo sa úplne vytrácajú z literatúry. Spochybnenie menšinovej literatúry ako celku môže urýchliť tento proces, alebo znemožniť znovuobjavenie zabudnutých autoriek.

 

Mužský a ženský román o emigrácii

Rodové a národné stereotypy sa dostali k slovu v analýze románu Jolán Földes a Lajosa Zilahyho. Východiskovým bodom sa stal stereotypný pojem ženského písania, čiže obraz ženy-autorky a predstava o ženskom písaní, ktoré boli príznačné pre prvú polovicu 20. storočia.

V prípade oboch spisovateľov ide aj o osobné skúsenosti, ktoré boli pretavené do literárneho diela. Ak vychádzame z toho, že rozdiely medzi mužským a ženským písaním boli určené rozdielmi stereotypného vnímania ženskosti a mužskosti, v tomto prípade môžeme potvrdiť úplný opak. Kým autorka románu A halászó macska uccája (Ulice u rybařící kočky, Praha, …) Jolán Földes nespĺňa kritériá prisudzované ženskému písaniu, text mužského autora, román Lajosa Zilahyho A lélek kialszik (Duch hasne….), naopak, tomu plne vyhovuje. Földes opisuje príbeh realisticky, s odstupom, Zilahy zasnene psychologizovane a romantizovane.

V románe Zilahyho sa objavujú prvky romantizmu z doby reforiem v Uhorsku v 19. storočí. Najpálčivejšou otázkou doby bolo definovanie a deklarovanie národnej identity v znamení „vlasti a pokroku”. Za jeden zo základných prvkov národnej identity sa považovala aj literatúra a jazyk národa. Pojem vlasti a krajiny splynul do jedného spoločného významu. Obdobie modernizmu a avantgardy tieto pojmy síce odlišovalo, ale v romantických predstavách autorov rôznych období sa pravidelne vracajú až dodnes. V najnovších interpretáciách sa pojem vlasti objavuje aj ako miesto vlastnej identity z obdobia detstva, čiže ako prostredie, v ktorom sa identita vhodným spôsobom vytvára.[5] V období po prvej svetovej vojne sa v textoch o emigrácii objavuje pojem stratenej vlasti, idealizovaný obraz krajiny, idylickosť prírody, mytologizácia času prežitého vo vlasti, alegorické spájanie pojmov vlasti a materinského jazyka. Najlepším príkladom takéhoto chápania literatúry je v maďarskej emigrantskej literatúre snáď najznámejší spisovateľ Sándor Márai. Literárne diela, ktoré sa zaoberali témou emigrácie a nepodliehali tomuto romantickému chápaniu pojmov vlasti a národnej identity, sa nedostali do literárneho kánonu. Je to aj prípad Jolán Földes. Napriek tomu, že so svojim románom vyhrala prestížnu medzinárodnú literárnu cenu, a román bol preložený do 18 jazykov a stal sa svetoznámym, maďarský literárny kánon ju marginalizoval.

Porovnaním románov Földes a Zilahyho sa objaví niekoľko zásadných rozdielov v naratívnej technike a aspektov spracovania emigrantského života. Prvým je to, že kým hlavný hrdina Zilahyho je mladý muž, János, ktorý ako samostatné indivíduum z vlastného rozhodnutia bez žiadnych znalostí podmienok a skôr z dobrodružstva a romantického odhodlania sa vyberie do Ameriky za vidinou zbohatnutia, hlavnými hrdinami románu Jolán Földes je rodina s tromi deťmi, ktorá sa vydáva za vidinou lepšieho života do Paríža až po dôkladnom preskúmaní tamojších podmienok. Narativita románov sa tiež odvíja od tejto situácie. János sám rozpráva svoj príbeh, svoje spomienky o zomieraní svojho ducha. Príbeh rodiny Barabásovcov je vyrozprávaný odosobnenou naráciou, objektívnym štýlom.

Zilahy používa analepsu, čiže prerušuje plynutie príbehovej prítomnosti, a vracia sa k minulosti. Naopak Földes využíva možnosti prolepsu, čiže odkazuje na udalosti, ktoré sa majú stať v budúcnosti. Týmto spôsobom vytvára očakávanie u čitateľa.

Objavuje sa tu rozdiel medzi ženským a mužským spôsobom spracovania príbehu: zrejmý protiklad mužského indivídua, ktorý chce bojovať a zvíťaziť, a ženy, ktorá prijíma svoju predurčenú životnú rolu a prispôsobuje sa osudu.

Rodové a národné stereotypy sú príznačné pre obidve romány. Vymaniť spod nich je nemožné, v cudzine sú rovnako prítomné a určujú osudy cudzincov aj „domorodcov”. Na príklade hlavnej hrdinky Annus spisovateľka podáva dôkazy prítomnosti rodových stereotypov, ktorých dopad na osud ženy sa však dá zmierniť vytvorením si samostatného životného priestoru a nezávislosti.

 

Patchworková technika, alebo pokusy o zošívanie ženského života z kúskov

Na základe analýzy horeuvedených textov sa objavuje niekoľko spoločných prvkov, na ktoré upozornila Edit Zsadányi v súvislosti s textami spisovateliek maďarskej literatúry v prvej polovici 20. storočia.[6] Sú to predovšetkým: fragmentovanosť ženského subjektu, predurčenosť príbehov, posunutie sebarealizácie do budúcnosti a v neposlednom rade spôsoby konštituovania ženského subjektu, čím je premietnutie fragmentovaného subjektu do predmetov, do prostredia, do prírody. Tieto vyjadrovacie prostriedky sa spájajú aj s každodennými činnosťami a ich vykonávaním. Vnášanie každodennosti do literárneho textu sa stávajú vyjadrovaním ženskosti, a prostriedkami na konštituovanie ženského subjektu.

V každom zo skúmaných textov sa objavujú opisy ženských prác: šitie, pranie, vyšívanie, a všetky bežné domáce práce. Používaním rozdielnych druhov výšiviek sa vyjadruje názorový rozdiel, ale aj zmena spoločenských podmienok medzi generáciami žien. Šitie vlastných šiat však vyjadruje aj stereotypné osudy žien, nakoľko sa v románe Zilahyho maďarské aj americké dievča šije pre seba vlastnoručne. V románe Jolán Földes sa hlavná postava Anna dostáva cez prácu šičky na miesto vedúcej dielne, čím získava relatívnu nezávislosť. Cez práce jej matky ako práčky vyjadruje text podriadenosť žien v cudzine, kde povolanie práčky je určené ako večné povolanie žien.

Ďalším večným miestom žien je kuchyňa, ktorú môžeme chápať ako chronotop ženského osudu, napríklad v príbehu Katy od Pirosky Szenes. Kata prežíva celý svoj pracovný život plný povinností od rána do večera v rôznych kuchyniach. Naozajstný život, stretnutia a udalosti sa sústreďujú mimo kuchyne. Je to presný opak Bachtinom opísaných chronotopov salónu a predsiení u Balzaca alebo ulíc u Dostojevského. Chronotop kuchyne znamená pre ženu aj uzavretosť, uzamknutosť osudu, bezvýchodiskový osud.

Všetky tieto príklady dokazujú, že ženský osud sa nedá premôcť, životný príbeh a osud ženy sa rozdvojuje. Žena sa môže pokúsiť o formovanie svojho životného príbehu, ale ten sa v každom prípade vracia do seba, k východiskovému bodu, nakoľko nad svojou predurčenou osudovosťou nemôže zvíťaziť.

Prekážkou vytvárania jednotného subjektu je nemennosť mocenských a hierarchických vzťahov. Príklady genderovej maškarády vo všetkých skúmaných textoch však poukazujú na zmeniteľnosť týchto vzťahov. Možnosť naštrbenia týchto vzťahov nastoľuje otázku opodstatnenosti takéhoto usporiadania rodových rolí. Zneistí ich stabilitu a spochybňuje ich „prirodzenosť“. Už nikdy nemôže existovať rovnaký vzťah medzi mužom a ženou ako pred maškarádou, ak obidvaja zažili labilitu vzťahov, ktoré považovali za nemenné.

Dá sa konštatovať teda, že v týchto textoch sa uskutoční naštrbenie týchto „nemenných“ vzťahov a hodnôt. Napriek tomu, že nedôjde ku konečnému vyriešeniu problému pre ženský subjekt, hierarchické vzťahy už nemôžu mať rovnakú silu a význam, než predtým.

Výsledky analýzy poukazujú na to, že pozícia ženy, spisovateľky v menšinovej literatúre, v menšinovom prostredí (napr. v emigrácii) je veľmi podobná jej situácii v tzv. univerzálnej alebo väčšinovej literatúre. Základným kritériom je jej rod, preto zostáva na periférii alebo sa úplne vytráca z literárneho kánonu. Dá sa konštatovať, že marginalizovaná situácia menšinových spisovateliek je dôsledkom politických zmien, či už z dôvodu ich ocitnutia sa v cudzom štáte alebo ich neskoršiemu emigrovania na západ. V opačnom prípade by museli byť zaradené do práve sa vytvárajúceho nového kánonu maďarskej literatúry, nakoľko diela skúmaných autoriek sú podobné dielam autoriek, ktoré  tvorili a žili v Maďarsku.

Súčasná literárna kritika však dáva nádej práve na znovuobjavenie niektorých autoriek a ich umiestnenie v kánone tzv. univerzálnej literatúry. Metódami feministického literárneho výskumu sa spracovávajú totiž diela niektorých autoriek medzivojnového obdobia kritikmi a kritičkami žijúcimi na Slovensku a v Maďarsku.

Lilla Bolemant

[1] NÉMETH, Zoltán, Provokatívnosť a mnohotvárnosť menšinovej literatúry, Revue svetovej literatúry, 2002, 2., 79-81.

[2] SZIRÁK, Péter, Regionalitás a huszadik századi magyar irodalomban, Literatura, 1999, 4., 403.

[3] NÉMETH, Provokatívnosť a mnohotvárnosť menšinovej literatúry, 81.

[4] SÉLLEI Nóra, Vízpróba-George Eliot: A vízimalom. 287.

[5] Grundbegriffe und Autoren osmittel-europäischen Exilliteraturen (1945-1989): Ein Beitrag zur Systematisierung und Typologisierung, szerk. BEHRING, E., KLIEMS, A., TREPTE, H.-Chr., Stuttgart, Steiner, 2004. 398.

 

[6] ZSADÁNYI, Írónők a századelőn, 807-826.

0 príspevkov
Povedz nám svoj názor

besedy Bratislava Equality Gender knihy Komárno konferencia KOšice literatura menšinová literatúra muz Nitra násielie názor obrazy zien mensiny open space poradenstvo rodina rodovo citlivé vzdelávanie rodové roly rozhovor spisovateľky umenie veda vychova workshop škola ženská literatúra