Sklenený strop – a čo je pod ním

  • Admin
  • 4 Views
  • 0 komentárov
  • rozhovor .

Lilla Bolemant: „Podľa verejnej mienky je feministka protikladom všetkého, čo je ženské, neznáša mužov, chce prebrať ich rolu (…) a navyše je aj frustrovaná…“

Ako sa vyvíjajú ženské roly v našom každodennom živote? Prehodnotilo, zrovnoprávnilo sa postavenie žien v spoločnosti?
Skvelá filmová režisérka Márta Mészáros v jednom z rozhovorov prezradila, že v 70. rokoch minulého storočia sa začala vo svojich filmoch venovať ženským problémom preto, lebo sa jej videlo, že v Maďarsku (a zrejme aj v okolitých socialistických krajinách) je situácia žien skôr trápením ako radosťou. A pseudodemokracia, pseudosloboda ich bremená ešte znásobila. S filmom Adopcia získala na berlínskom festivale cenu, doma sa však dočkala odsúdenia, veď robotníčka predsa nemôže byť osamelá a nešťastná… Netaktnou iróniou osudu je, že i dnes, takmer o polstoročie neskôr a o dobrých dvadsať rokov po zmene režimu, sme dospeli iba k úvahám, či sú ženy vo všetkých oblastiach života naozaj rovnocennými partnerkami mužov, ako sme na tom s rovnoprávnosťou, so vzájomnosťou v partnerských vzťahoch, či je žena na pracovisku prirodzeným spolupracovníkom alebo sokom, ktorý oslabuje dominanciu mužov? Prípadne dumáme nad tým, do akej miery sa pod uvedenú dilemu podpisuje feminizmus? S Lillou Bolemant sa o tom všetkom rozprávam úplnou náhodou 29. februára, čiže v priestupný deň priestupného roka. V nádeji, že nastolené otázky sa nedostanú na pretras raz za štyri roky.

Lilla, rada konverzujete na tému feminizmu?
Áno. Aby som pomocou argumentov dokázala rozptýliť povýšenecké názory, podľa ktorých je feministka protikladom všetkého, čo je ženské, neznáša mužov, chce prebrať ich rolu, nie je schopná vybudovať si normálny partnerský vzťah, nemôže mať dieťa a navyše je aj frustrovaná, lebo u mužov nemá úspech. Alebo aby som mohla povedať: všetci vidíte, že nemám fúzy, nefajčím cigaru, nemám na sebe baganče a pánsky klobúk – ako na karikatúre, ktorá zobrazovala anglické feministky v19. storočí. A to len preto, že tam ženy v prvej vlne feminizmu bojovali za svoje volebné právo. Inou otázkou je, že hoci je 19. storočie už dávno za nami, veľká časť ľudí nemá ani dnes ucelený obraz o feminizme. Možno s výnimkou úzkej vrstvy, ktorú táto téma zamestnáva pomerne pravidelne.

Ani mne nasledovnú otázku nenašepkáva mužský šovinizmus, ale úprimný záujem: čo je vlastne feminizmus?
Sama pre seba si ho definujem ako možnosť voľby: aby si žena mohla zvoliť život, aký sama chce, t. j. aby mala právo rozhodnúť sa, aký život chce žiť. Aby bola rovnocenná a neboli jej automaticky prisudzované úlohy, ktoré v spoločnosti nadobudli prívlastok „tradičné“. Napríklad nech nie je jej „predpísanou“ povinnosťou, ale slobodnou voľbou priviesť na svet dieťa, nech spoločnosť nevníma život ženy ako úplný len vtedy, ak sa povinne vydá. Tým, samozrejme,  nechcem povedať, aby to neurobila, len nech si môže vybrať, či to chce urobiť. Aby mala právo na vlastnú predstavu o živote, o tom, či si chce budovať „iba“ kariéru, alebo si chce založiť aj rodinu; a ak chce oboje, nech sa môže samostatne rozhodnúť, kedy a ako obe roviny skĺbi. Aby súčasná žena nemusela žiť v obmedzujúcom zovretí stáročných tradícií a aby jej v tom bol ako partner nápomocný muž. Inými slovami – feminizmus nie je nič viac, ale ani menej, ako šanca pre ženy slobodne sa rozhodnúť, ako otvorený postoj k reálnej rovnoprávnosti vo všetkých oblastiach života.

Akými argumentmi bránite feminizmus v diskusiách?
Okrem iných spomeniem, že napriek množstvu medzinárodných zmlúv, dohovorov a predpisov sa situácia v praxi zlepšuje len nepatrne. Napríklad obeťami domáceho násilia sú v 95 percentách ženy. Čo to je, ak nie krikľavý príklad ženskej bezbrannosti? A hoci je takýto druh násilia podľa litery zákona trestný a je možné ho dokázať na každom kroku, väčšia časť spoločnosti ho považuje za súkromnú záležitosť konkrétnej rodiny. Príbuzenstvo, okolie aj úrady väčšinou počkajú, kým prehlbujúce sa konflikty nevyústia do tragédie.

V článku, ktorý ste publikovali pred takmer desiatimi rokmi, ste zvolili dosť ostrý tón. Napísali ste: „Ak prejavíš opačný názor ako väčšina, okamžite sa stávaš rozkladajúcim prvkom, nepochopiteľným rozvracačom; a ak si navyše žena, bolo by najlepšie, keby si sa stratila v prepadlisku dejín!“ Až taká skľučujúca je situácia žien?
Netvrdím, že je nevyhnutne skľučujúca, no občas sa naozaj stretávam s názormi, ktoré ma vedia rozladiť. Dokonca neraz zaznievajú z úst ľudí, o ktorých som dovtedy predpokladala, že rovnoprávnosť je pre nich v teoretickej i praktickej rovine prirodzená. Takéto šokujúce zistenia ma netešia a následné diskusie zvyčajne vzplanú úplne nečakane.

Býva feminizmus terčom otvorených útokov, alebo problémy zvyčajne spôsobuje „len“ nedostatok tolerancie?
Nehovorila by som o otvorených útokoch. V diskusiách sa však pritrafia flegmatické invektívy, cynické poznámky, povýšenecké znevažovanie. S  vnímaním podriadenej, menejcennej úlohy žien ako niečoho prirodzeného sa stretávame v nespočetných oblastiach verejného života. Za všetky spomeniem reklamu, v ktorej sa žena objavuje väčšinou ako sexuálny objekt. Mne to ako feministke udrie do očí, ale majoritnej spoločnosti, žiaľ, nie, pretože roly sú prosto takto rozdelené.

Čo by sa v tomto smere malo zmeniť? A nielen vo svete reklamy?
Vo všeobecnosti by sa mal zmeniť spôsob myslenia, prístup. V záujme rovnoprávnosti by sa mala otvoriť cesta k tomu, aby sme citlivo rozpoznali a vyhli sa situáciám, ktoré  ubližujú či priam ponižujú ženy ako také. Aby sa otázky dôstojnosti a práv žien neskloňovali len ako prázdne frázy.

Svojho času ste napísali, že ženy sú rovnakou periférnou skupinou ako Rómovia, lebo sa môžu prezentovať len v obmedzenej, pasívnej podobe: ako objekty rozkoše, nosiče reklamy atď.. Nie je to trochu vyhranený pohľad?
Nemyslím si to, pretože verejná mienka vníma ženy ešte stále s pohŕdaním a blahosklonným úsmevom. Ak už aj Hillary Clintonová musela do svojej predvolebnej kampane zakomponovať informáciu, že vie variť a je dobrou gazdinkou, to už z hľadiska feminizmu niečo signalizuje. Kým mužov sa nikto nepýta, či dokážu skĺbiť rodinný a pracovný život, u žien takmer vždy vzniká podozrenie, že sa tieto dve sféry nedajú zosúladiť. Oprávnene sa teda pýtam: prečo by mala žena robiť všetko sama, keď má manžela a možno už aj dospelé deti? Prečo sa nikto nespýta muža, kde sa v tomto rodinnom milieu nachádza on?

Znamená to, že ženy sú priam beznádejne znevýhodňované?
Existuje na to celosvetovo používaný výraz „sklenený strop“, ktorý určuje hornú hranicu, po ktorú sa ženy môžu dostať, no ďalej už nie. Počas uplynulých rokov sa isté veci a javy modifikovali, no väčšinu nevýhod sa nepodarilo prekonať. Stačí pozornejšie sledovať zastúpenie žien vo vysokej politike. Alebo ich percentuálny podiel na čele inštitúcií v oblasti školstva a zdravotníctva, kde je inak výrazná prevaha žien. No len čo ide o funkcie, sú preferovaní muži.

Ak je to tak (a prečo by nebolo), prečo ženy na Slovensku zaujímajú k feminizmu zdržanlivý postoj?
Pretože je oveľa jednoduchšie a nekonfliktnejšie vziať na vedomie tradičné kategórie života. Stotožniť sa s názorom o patriarchálnej spoločnosti. Žena, ktorá situáciu s pokojom prijme a snaží sa vyhovieť očakávaniam spoločnosti, sa do nej včleňuje ľahšie ako tá, ktorá sa rozhodne vzoprieť a žiť iný, plnohodnotnejší život. A za týmto rozhodnutím si stojí aj vo vzťahu k vonkajšiemu svetu.

A nehrá pri tom úlohu aj to, že ženy nechcú prísť o priazeň mužov?
K šablónovitosti pravdepodobne prispieva aj tento faktor. Aby sa im náhodou neotočilo chrbtom ich bezprostredné okolie, aby neboli vylúčené zo známeho prostredia, ktorého sú súčasťou.

Ako potom vnímate sebahodnotenie žien?
Nerada by som zovšeobecňovala, no v bežnom živote nemám skúsenosť, že by ženy prekypovali sebaúctou. Aj toto je jeden zo sprievodných znakov večnej snahy vyhovieť očakávaniam, vo vážnejších prípadoch nátlaku.

Moja mužská zvedavosť mi nedá, aby som sa nespýtal: prečo ste sa začali venovať feminizmu?
Pretože ešte v deväťdesiatych rokoch som objavila (inšpirovaná aj čitateľskými zážitkami) taký spôsob nazerania na svet, s ktorým sa dokážem stotožniť a zachovať si zároveň objektívnosť. Keď som sa neskôr začala tejto téme venovať vo svojich článkoch, istý kolega sa ma pri ich čítaní spýtal: „Máš manžela?“ Odpovedala som mu: „Teraz práve nie, ale bola som vydatá a mám aj syna.“ Jemu totiž automaticky napadlo, že s mužmi mám určite nejaký problém. Keď som zasa písala o domácom násilí, bývalá kolegyňa sa ma dôverne spýtala: „Ty si mala doma takéto problémy?“ „Nie, nemala, no o to viac ich majú iní,“ odpovedala som úprimne.

Cítite sa lepšie, odkedy ste tlmočníčkou feministických snažení?
Omnoho lepšie. Som vyrovnanejšia, hoci nemám žiadny problém ani s tradičnými rolami. Dva – tri roky, ktoré som mohla byť doma so synčekom, som si veľmi užívala. No teraz je dobré vidieť, že na svet sa dá hľadieť aj inými očami, na čo ma upozorňovala už moja mama. Hovorievala, že stojí za to sledovať veci života z viacerých uhlov pohľadu, vo viacerých odtieňoch.

Ako by ste vymedzili okruh ženských a mužských rolí, aby to nebolo ani pre jednu skupinu diskriminujúce?
Dôraz kladiem na naplnenie príležitostí – aby sa rovnako muž i žena mohli slobodne rozhodnúť, ako chcú žiť. Samozrejme, aby tým nikdy neubližovali iným. To si žiada partnera, ktorý o svete uvažuje podobne a je ochotný to prijať.  Takto spoločne, no zároveň osobitne môže každý z nich zažívať to, čo je pre neho dôležité.

Už som pochopil, že dámy-feministky sa nepatrí pýtať, či rada varí… Ale ako sa dívate na emocionálne založeného muža, ktorý tým, že prijíma aj tradične ženské roly, predstavuje akýsi prototyp „muža domáceho“?
Ak mu takýto štýl v bežnom živote vyhovuje, je to presne forma, o ktorej som hovorila. Mimochodom, ak vás to zaujíma, rada varím, rovnako ako obľubujem aj ďalšie tradičné činnosti.

Azda mi nebudete mať za zlé, ak budem vyzvedať ďalej: nie je feminizmus len intelektuálnou salónnou hrou, pretože ani dnes nie je ľahké byť ženou?
Určite nie je salónnou hrou. Pravda, človek si musí najprv vyriešiť vlastné konflikty. A ak je pravda, že ani dnes nie je ľahké byť ženou, tak to preto, že v mäteži širokého spektra nových príležitostí si dnešná mladá generácia neuvedomuje, čo všetko už feminizmus z množstva každodenných problémov vyriešil.

Aké sú dnes u nás najpálčivejšie problémy žien?
Myslím si, že väčšina týchto problémov má rovnaký zdroj. A v tom prípade by sa patrilo hovoriť aj o tom, aké sú aktuálne problémy mužov.

Sú súčasné vzťahy medzi pohlaviami zložitejšie, spletitejšie?
Skôr otvorenejšie, farebnejšie. Veď aj samotná spoločnosť je čoraz otvorenejšia, preto môže feminizmus zohrávať dôležitú úlohu pri zrovnoprávňovaní oboch pohlaví. Aby sklenený strop nebol pre ženy – v ktorejkoľvek oblasti života –prekážkou v ich ďalšom posune.

A čo bude s vtipmi o blondínkach, ak tieto vďaka veľkej emancipácii vymrú?
Existujú aj vtipy o blondínoch. Mimochodom, vtipy môžu pokojne ostať, bez humoru ani feminizmus za veľa nestojí.

Péter Miklósi

Preklad: Jitka Rožňová


besedy Bratislava Equality Gender knihy Komárno konferencia KOšice literatura menšinová literatúra muz Nitra násielie názor obrazy zien mensiny open space poradenstvo rodina rodovo citlivé vzdelávanie rodové roly rozhovor spisovateľky umenie veda vychova workshop škola ženská literatúra