Kráľovná života

Renée Erdős – prvá žena v maďarskej literatúre, ktorá sa dokázala uživiť literatúrou 

Renée Erdős mohla byť jednou z kľúčových osobností maďarskej literatúry začiatku 20. storočia, keby ženy-literátky mohli mať (vtedy i dnes) kľúčové miesto v maďarskej literatúre. Dnes sa Erdős spomína už len ako autorka brakovej literatúry, no jej knihy sa napriek reedíciám takmer nečítajú, hoci jedným z poznávacích znakov brakovej literatúrey je práve jej masové čítanie.

Bola veľmi úspešnou autorkou svojej doby a jej romány čítali mladé dievčatá potajomky, pretože dúfali, že sa z nich niečo dozvedia o sexualite, erotike a o tom, čo ich v tejto súvislosti čaká v manželstve.

V prvej polovici minulého storočia sa od ženských autoriek, ktoré sa objavili v maďarskej literatúre, očakávalo, že čitateľom odhalia – a to úprimne – tajomstvá, záhady ženskej duše. Keď to však urobili, stretli sa s odmietnutím, lebo vraj neboli dosť ženské, čiže cudné a tajuplné. Zvlášť to platilo o ľúbostnej, erotickej poézii a próze, ktorú mužskí kritici z pera ženských autoriek nedokázali prijať.

 

Nové piesne novej doby?

Renée Erdős je prvou maďarskou poetkou, píšucou erotické básne. Jej poéziu z čias mladosti prirovnávajú k neskorším veľkým, moderným básnickým textom Endre Andyho. Erdős ich však napísala dávno pred Adym, čiže by bolo zaujímavé preskúmať, do akej miery tieto básne ovplyvnili Adyho neskoršiu básnickú tvorbu. Samotný básnik nazval Erdős v jednom zo svojich textov „geniálnou dievčinou-poetkou“.

Ja som oheň, čo ťa spáli,
Divoký prúd, čo ťa zdlávi.
Búrka, čo ti v duši besní,
Otvorí ju túžbe, slzám, piesni,
So smiechom sa opäť vydá na lup –
Ty ma neľúb!

Renée Erdős (vl. menom Regina Ehrenthal) sa narodila 7. mája 1879 ako siedme dieťa v chudobnej ortodoxnej židovskej rodine v Arcibiskupskom Léle na Žitnom ostrove (časť Veľké Kosihy, okres Komárno). Vďaka otcovej prísnosti a uzavretosti vyrastala vo veľkej rodine osamelo. Od siedmich rokov, keď sa rodina presťahovala do Győrszigetu, ju istý starý benediktínsky kňaz z Győru, ktorý objavil jej mimoriadnu inteligenciu, učil francúzštinu, nemčinu a literatúru. On jej daroval aj Nový zákon. Od tej chvíle sa roky zmietala medzi dvoma náboženstvami a aj neskoršie neúspechy spájala so svojím židovským pôvodom.

V šestnástich rokoch sa stala študentkou Štátnej hereckej akadémie v Pešti a medzitým pracovala aj ako novinárka. Debutovala básnickou zbierkou Dievčenské sny/Leányálmok, vďaka ktorej sa stala zo dňa na deň slávnou, veď v maďarskej ženskej poézii reprezentovala úplne nezvyčajný hlas: písala  erotické básne.

Jej druhú básnickú zbierku Básne/Versek už pripravil do tlače obľúbený dobový spisovateľ a redaktor Sándor Bródy.

Hoc ťa stokrát pošlem preč:
Stokrát čakám na teba.
Hoc nenávisť ma spaľuje,
Chcem ťa iba pre seba.

Bródy bol zároveň vyhláseným idolom žien a milovníkom svojej doby a medzi ním a mladou talentovanou „dievčinou-poetkou“ sa rozhorela vášnivá a nesmrteľná láska. Erdős sa však nechcela vydať za rozvedeného Bródyho a ten si strelil do srdca. Zo svojho pokusu o samovraždu sa síce zotavil, no postaral sa o to, aby texty jeho bývalej lásky roky neuverejnil ani jeden časopis. Erdős sa po rozchode zrútila, neskôr odcestovala do Talianska, kde konvertovala na katolícku vieru a niekoľko rokov žila v talianskom a následne budapeštianskom kláštore. Táto veľká, vášnivá láska bola rozhodujúcim zážitkom pre oboch. Dôvody ich rozchodu sa Renée Erdős pokúsila vysvetliť v autobiografickom románovom cykle Predkovia a potomkovia/Ősök és ivadékok. Ich ľúbostná korešpondencia prezrádza aj to, že ich sužovala vzájomná žiarlivosť, ktorá nebola opodstatnená ani u jedného z nich.

V románe Kráľovná života/Az élet királynője prisudzuje rozchod tomu, že Bródy bol židovského pôvodu a ona už v tom čase prešla na katolícku vieru. Dodatočné vysvetlenie trochu pokrivkáva, pretože manželstvo síce odmietla, no sexuálny vzťah by s Bródym udržiavala aj naďalej.

Nerozumiem, ako sa to mohlo stať…
Triumf tiažou do prachu ma vtláča –
A bozkávam Ti dochrámané krídla,
Môj statný orol, moje hrdé vtáča.

 

Erotika viery

V umeleckých románoch, ktoré napísala po svojom konvertovaní, zobrazuje hľadanie cesty ženského indivídua a spoločenské postavenie modernej ženy, „novej ženy“. Napriek tomu, že chcela písať o konzervatívnom ženskom ideáli v tradičných spoločenských rolách a o novej duchovnosti, vždy sa nakoniec v jej textoch dostala do popredia ženská sexualita, rúcajúca tabu.

Svoju vášnivú povahu a neúspechy v láske spájala so židovským pôvodom, s chladným domácim prostredím a s výzorom a energickou povahou, ktorú podľa rodiny zdedila po židovskej pramatke. Benediktínsky kňaz – jej učiteľ z detstva – pre ňu zasa predstavoval láskyplný, pokojný, harmonický život, po ktorom vždy túžila a ktorý pripisovala katolíckej viere. O tom vypovedajú aj jej básne, ktoré sa zrodili v priebehu rokov v kláštore a ktoré uverejnila v zbierke Zlaté vedro/Aranyveder:

(…) Ja nedokážem naňho myslieť tak,
ako na hriech, čo jed do duše vlial mi.
Vy tanečné a vrúcne piesne žitia,
Spievala som si vás ako žalmy.

Počas pobytu v kláštore viedla korešpondenciu s historikom umenia Sándorom Fintom, s ktorým si vybudovala platonický vzťah, no napokon sa v roku 1913 vydala za umeleckého kritika Lajosa Fülepa, pretože chcela zvíťaziť nad vášňou vo svojej duši. Jej manželstvo bolo nešťastné a bez lásky. Pred narodením druhej dcéry ju manžel opustil. Po pôrode dostala pľúcnu embóliu a vyše roka bola vážne chorá. Vtedy prešla na románovú tvorbu, ktorá sa ukázala byť natoľko výnosnou, že si onedlho mohla kúpiť vilu  v budapeštianskej štvrti Rákoshegy, ktorá dodnes funguje ako múzeum – Dom Renée Erdős. Tu žila s druhým manželom, s ktorým uzavrela manželstvo ako štyridsaťsedemročná a ktorý už dlho viedol jej domácnosť. Úspešné a uznávané básne z raného obdobia pre katolicizmus zaprela, no to ju v čase prenasledovania židov neuchránilo. Od roku 1938 nesmela publikovať a v roku 1944 sa musela skrývať. Počas 2. svetovej vojny jej vilu vyplienili a obsadili, napokon sa presťahovala do skromného bytu oproti kaviarni Kairó, kde svojho času prežívala nesmrteľnú lásku so Sándorom Bródym.

 

Veľký výkrik

Za popularitu svojich románov v čase meniacich sa ženských rolí mohla ďakovať práve umeleckého stvárneniu problémov. Napríklad názov jej románu Veľký výkrik/A nagy sikoly odkazuje na tému ženského orgazmu po vstupe mladého dievčaťa do manželstva. Dóru, ktorá o telesnej láske nič nevie, čaká počas svadobnej noci sklamanie, pretože jej manžel sa stará len o vlastný „výkon“ a nerozumie, prečo ústa mladej manželky neopúšťa veľký výkrik. Dóra je sklamaná a rozčarovaná – najmä keď vyjde najavo, že ju manžel hneď na svadobnej ceste podviedol. Nakoniec ju jej spovedajúci kňaz a strýko presvedčí, že veľký výkrik môže zo seba žena vydať len v pôrodných bolestiach. Mladá žena, ktorá sa obáva sociálneho vylúčenia, sa neodvažuje skoncovať s manželstvom a nazdáva sa, že zmysel života nájde v materstve. Román napriek tradičnému koncu provokatívne nastoľuje nerovnocenný vzťah ženy a muža, vyplývajúci z „pokrivenosti“ spoločenskej moci.

Román Bruselská čipka/Brüsszeli csipke rozpráva príbeh vydatej štyridsiatničky, ktorá nájde lásku, no musí sa jej zriecť kvôli dcére.

Podobný škandál ako Veľký výkrik vyvolal román Kardinál Santerra/Santerra bíboros o láske hlavného kňaza, čakajúceho na pápežský stolec, a talentovanej sochárky, ktorá sa dostane veľmi blízko k telesnému naplneniu.

Život ortodoxných židov na maďarskom vidieku dokumentárnym spôsobom stvárnila v románe Nový výhonok/Új sarj, ktorému sa dostalo aj vážneho odborného uznania.

Umelecká tvorba Renée Erdős by si zaslúžila oveľa dôstojnejšie miesto v literatúre. Margit Kaffka to ešte ako spisovateľkina súčasníčka vyjadrila nasledovne: „Doma je nás stále viac takých, ktorí pociťujeme, akoby sme jej niečo dlhovali, akoby sme ju z niečoho vynechali a so sympatiami hľadáme za veľkými príbojmi aj jej postavu – v role vplývajúcej i ovplyvňovanej –, no v každom prípade ako člena zboru, vďaka ktorému je teleso kompletnejšie.“

Lilla Bolemant

Preklad: Jitka Rožňová