Písanie žien a národná identita

Písanie žien a národná identita

 

Dôležitou súčasťou literárnych procesov je aj to, že ich vytvárajú a riadia ľudia a inštitúcie, ktoré sú ich súčasťou – píše Anna Menyhért vo svoje monografii Ženská literárna tradícia (Női irodalmi hagyomány)[1]. Podľa nej je stále rozšírený názor, že ak je dielo dobré, tak sa skôr či neskôr stane slávnym, pričom zabúdame na to, že sa to nestane samo, ale preto, že sa texty dostávajú do vzájomných prepojení medzi inštitúciami, redaktormi, spisovateľmi, čitateľmi, vedcami, novinármi, distribútormi, kníhkupcami, vydavateľmi za presne vymedzených podmienok. „Záujmy a mocenské vzťahy taktiež vytvárajú spoločný vkus jednotlivých období, kultúry a skupiny. Maďarské dejiny literatúry však nereflektujú túto skutočnosť až na feministických literárnych vedcov a vedkýň, ktorí a ktoré sú ale považovaní/é za separovanú skupinu.”

Spoločným výskumným projektom feministického záujmového združenie Aspekt a Občianskeho združenie Phoenix je (znovu)objavenie ženských autoriek píšúcich na území dnešného Slovenska v období od prelomu 19.-20. storočia až po súčasnosť. Tieto autorky sa snažíme pedstaviť odbornej a laickej verejnosti, upriamiť pozornosť na ich diela a osud a umiestniť ich do kánonu literatúry jednotlivých období, aby sa dostali postupom času aj do vedeckých zbierok a školských učebníc.

V roku 2016 sme sa zaoberali autorkami píšucimi po maďarsky a snažili sme sa o oživenie a čiastočne aj vytvorenie ženskej literárnej tradície, hľadajúc spoločné črty autoriek z rôznych období, ako napríklad Pirosky Szenes a Márie Szucsich z medzivojnového obdobia, Katalin Ordódy a Magdy Kovács z obdobia socializmu, ktoré pokračovali v tvorbe aj po roku 1989, a súčasných autoriek, ako napríklad Zsófia Bárczi, ktorá je zároveň dcérou Magdy Kovács.

Sú to autorky, ktoré patri(li)a do kategórie maďarskej menšinovej (či národnostnej) literatúry na Slovensku. Pojem národnostnej literatúry však v rámci maďarského literárneho diškurzu už od svojho vzniku vyvoláva polemiky o svojej opodstatnenosti. Po roku 1989 sa začal proces prehodnocovania obsahu a samotného pojmu menšinovej/národnostnej literatúry, ktorý trvá dodnes. Zoltán Németh určuje menšinovú literatúru ako metaforu, ktorá sa pokúša definovať, prípadne zabúdať na seba pomocou rôznych kategórií, ako napríklad moc a túžba, kánon a marginálnosť, kolektívna a individuálna identita.[2] Nadväzuje na Pétera Sziráka, ktorý ju definuje ako jedinečnosť maďarského kultúrneho polycentrizmu, ktorý vznikol teritoriálnym rozdelením jednotnej národnej identity.[3]

Literatúra žien v rámci menšinovej literatúry (ktorá mala za cieľ zachovať národnú identitu) zostávala až do 90-tych rokov v úzadí. Preto sa nemohla zachovať ani ženská literárna tradícia, čo ale neznamená, že neexistovala v rámci jednotlivých období.

Cieľom nášho projektu bolo práve preskúmanie existenie tejto tradície a spoznávanie diel spomínaných autoriek, vychádzajúc z toho, že nemôžeme s istotou tvrdiť, že poznáme svoju literárnu tradíciu, ak o jej druhej polovici – o ženskej – máme len hmlisté predstavy.

[1] MENYHÉRT Anna, Női irodalmi hagyomány, Budapest, Napvilág, 2013, 14.

[2] NÉMETH, Zoltán, Provokatívnosť a mnohotvárnosť menšinovej literatúry, Revue svetovej literatúry, 2002, 2., 79-81.

[3] SZIRÁK, Péter, Regionalitás a huszadik századi magyar irodalomban, Literatura, 1999, 4., 403.

Projekt bol financovaný z Programu Úradu vlády Slovenskej republiky Program Kultúra národnostných menšín 2016.