Zabudnutý talent

Koncom XIX. storočia sa nepatrilo, aby sa dievča z meštianskej rodiny vydalo na umeleckú dráhu. Očakávalo sa od neho, že sa vydá a porodí deti. Camille Claudel si však vybrala náročnejšiu cestu.

Camille Rosalie sa narodila v roku 1864 ako druhé dieťa, no vyrastala ako prvorodená, keďže jej brat niekoľko dní po narodení zomrel. Jej matka takmer zošalela od žiaľu a túžila po ďalšom synovi. O štyri roky neskôr sa narodil Paul (budúci slávny spisovateľ a básnik), ktorý si užíval všetku matkinu lásku a pozornosť, z ktorej sa už Camille neušlo nič.

Dievčatko začalo v trinástich rokoch modelovať z hliny. Bratovi prezradilo svoj sen stať sa slávnou sochárkou. O tri roky neskôr, keď sa presťahovali do Paríža, ju rodinný priateľ – maliar Alfred Boucher – uviedol do sveta umenia. S kolegyňami si zriadili spoločný ateliér. Jedným z najdôležitejších okamihov v živote mladej umelkyne bolo prijatie u riaditeľa tunajšej školy krásnych umení Paula Duboisa. Keď uvidel jej sochy, povedal: „Vy ste sa učili u Rodina, no ste talentovaná, len vytrvajte.“ Vtedy Camille začala premýšľať o tom, kto môže byť ten Rodin, ktorý tvorí rovnaké sochy ako ona.

V roku 1883 sa stretli. Camille mala devätnásť, Rodin vyše štyridsať. Rodin bol mladou ženou uchvátený a ponúkol jej spoluprácu. Camille Rodinovi len pomáhala, a keďže ho milovala, neprekážalo jej, že mnohé prvky slávnych súsoší vytvorila ona, no úspech za ne zožal iba Rodin. Tento zvláštny, skôr pracovný vzťah trval asi dva roky a až potom sa z nich stali milenci.

Rodin Camille prenajal dom, kde ju zakrátko vyhľadala sochárova životná partnerka Rose a žiadala ju o vysvetlenie. Výmena názorov vyústila do bitky, na čo prišiel Rodin a Rose odviedol. Pravdepodobne miloval Camille, no miloval aj Rose, s ktorou žil, a miloval aj modelky, ktoré ho navštevovali. Aká bola teda ich láska?

Sochárkina mladšia sestra si našla bohatého manžela a viedla vlastnú domácnosť a Camille matka vyhodila z domu, aby sa viac nepriživovala na svojej rodine. S Rodinom sa opäť zblížili, Camille otehotnela a odcestovala na vidiek, aby tu priviedla na svet dieťa, no dcérka sa narodila mŕtva. Vtedy sa objavil Rodin a odviezol ju späť do Paríža. Hovoril o svadbe a o tom, že nedokáže bez nej žiť. O týždeň ho Camille pristihla s jednou z modeliek. Vždy mu odpustila, ale žila už najmä pre prácu. Túžila po uznaní, no považovali ju len za Rodinovu spolupracovníčku a napodobovateľku.

Ich vzťah sa skončil v roku 1898, Camille ďalej pracovala, ale o jej práce nemal nikto záujem. Ochorela, mala málo peňazí. Stál pri nej iba brat. Camille mala na večierkoch hysterické výstupy, rozbíjala vlastné sochy. V roku 1913 sa rodina rozhodla, že bude pohodlnejšie zatvoriť ju do ústavu.

„Každý sa tvári, že je strašným zločinom žiť úplne sám,“ presviedčala Camille lekára v ústave, aby ju pustili. „Tak veľmi trpím, že tu musím zostať. Už nedokážem zniesť krik týchto bytostí. Nežila a netvorila som preto, aby som skončila v blázinci, zaslúžila by som si niečo viac.“ Písala domov rodine. Zbytočne. V ústave pre choromyseľných zostala zatvorená tridsať rokov, až do svojej smrti v roku 1943. Na pohrebe sa nezúčastnil nikto z rodiny. Jej hrob označuje len poradové číslo a kríž.

V priebehu života sa nedočkala takmer žiadneho uznania, až oveľa neskôr si jej súčasníci a odborníci uvedomili, akú výnimočne talentovanú sochárku stratili – a to len pre spoločenské očakávania a predsudky.

Lilla Bolemant