Paula

Milá Andrea,

pred dvoma rokmi som odišla do dôchodku. Predtým som pracovala ako rehabilitačná sestra v jednom kúpeľnom mestečku, kde sme aj bývali s dvomi deťmi. Zostala som doma, keď som dovŕšila šesťdesiat rokov. Medzitým sa nám narodili vnúčatá, syn býva blízko nás, dcéra v blízkom meste. Došlo mi, že už od čias čo som sa vydala, nežila svoj vlastný život. Obsluhovala som rodinu, starala som sa o deti, zabezpečovala som, aby všetko fungovalo, ale práve tie veci som zanedbávala, ktoré ma bavili. Snívala som o tom, že keď už moje deti vyrastú, a ja pôjdem do dôchodku, začnem uskutočňovať svoje sny. Možno bude už trochu neskoro, ale nevadí.

Avšak môj život sa uberal iným smerom. Odo dňa, čo som odišla do dôchodku, s mojim časom disponuje moja rodina. Môj manžel, ktorý sa stal medzitým tiež dôchodcom, odo mňa  sa ani nepohne. Kontroluje všetky moje hodiny a minúty, a deti tiež často žiadajú, aby som varovala vnúčatá. Možno až príliš často. Moje priateľky závistlivo hovoria, že mám šťastie, že môj manžel mi všetko splní, čo si želám, všade ma vozí autom, všetko spraví, o čo požiadam. Pravdou je, že šoférovala som veľmi rada, ale od toho času, čo môj manžel na návštevách sa pravidelne opíjal, keďže sa spoliehal na to, že šoférujem ja, som prestala, lebo sa spával hnusne. Po operácii oka, keď som sa vrátila z nemocnice, povedala som si, že to bude vhodná výhovorka na to, aby som už nešoférovala, aby manžel nemal možnosť sa opiť na návštevách. To však situáciu nevyriešilo, lebo začal chodiť do krčmy, a k známym v dedine. Zostalo mi len to, že teraz nemôžem sama ísť autom nikde.

Od svoje mladosti som chcela bývať vo veľkom meste. Z nášho mestského bytu sme sa však museli presťahovať na naliehanie manžela do domu mojich svokrovcov, po ich smrti. Dom stojí v malej dedinke, kde sa autobus zastavuje len dvakrát denne. Máme malú záhradku, ale ja ju nemám rada. Neviem si rady, už skoro dvadsať rokov žijeme v dome. Ani do mesta sa nedostanem, keďže nešoférujem. Pomaly som začala mať rôzne choroby, diagnózy, a bojím sa len toho, že keď zostanem chorá, manžel ma bude ešte viac kontrolovať, doma budem vystavená len jeho milosti.

Chcela by som posilniť svoje miesto  postavenie vo svojej rodine, chcela by som mať viac sebadôvery, chcela by som si nájsť prácu a finančne sa osamostatniť.

Som bezradná, neviem, ako moje želania prispôsobiť očakávaniam mojej rodine.

S pozdravom,

Paula

 

Milá Paula,

z vášho listu vyplýva, že Vy presne viete, kde sú vaše slabé články vo vašom živote, kvôli ktorým sa necítite dobre. Som presvedčená o tom, že budete schopná urobiť potrebné zmeny k tomu, aby ste sa cítili lepšie vo vlastnom živote. Bude vám stačiť, ak si prečítate vlastné riadky, a uvidíte, že ste vo svojom liste vymenovali zoznam tých vecí, ktoré musíte zmeniť. Viete, veľa ľudí by chcelo dosiahnuť podobné zmeny, lenže nič neurobí preto, aby sa aj uskutočnili. U Vás ale jasne cítiť, že máte dosť sily na to, aby ste sa posunuli ďalej. Pripravte sa na to, že vaše pokusy môžu na začiatku stroskotať, veď váš terajší spôsob života bol vytvorený za dlhé desaťročia, a budujete ho ďalej spolu so všetkými členmi vašej rodiny, ktorí budú veľmi prekvapení, a budú sa pýtať, čo vlastne chcete, a prečo? Nebudú chápať, prečo ste nespokojná, keď ste ich obsluhovali s úsmevom tváre presne tak, ako to od vás očakávali.  Aby aj pre vás bolo úplne jasné, na čom pracujete a čo chcete dosiahnuť, pripravte zoznam s cieľmi a úlohami, ktoré k nim patria. Na tomto zozname môžete pravidelne pracovať podľa toho, ako sa bude situácia vyvíjať. Stále majte pred očami to, čo chcete, čo vám vyhovuje, a čo ešte nie je nad vaše sily. Neprijmite také úlohy, ktoré vás stresujú, ktoré vás obťažujú. Je veľmi ťažké povedať nie, hlavne preto, keď ste to zatiaľ nikdy nerobili.  Povedať nie svojim vnúčatám, deťom, je ešte ťažšie. Ale verte mi, budú si vás vážiť len vtedy, keď pocítia, že  máte svoj vlastný život, pri ktorom vytrváte. Mladí môžu riešiť svoje problémy aj inak, a vy budete oddýchnutá, usmievavá, a budete sa starať o svoje vnúčatá z vlastného záujmu. Budú sa tešiť oveľa viac veselej, silnej babke, ako uplakanej, smutnej a nervôznej osobe, s ktorou nie je žiadna zábava. Uvidíte, že keď prvýkrát poviete nie, nezrúti sa svet, ale pozorujte, prosím svoje vnútorné pocity, čo sa stane s nimi, keď sa postavíte za svoju pravdu, pocity a vôľu. Dovoľte, aby som vám popriala veľa šťastia do nasledujúcich týždňov a mesiacov, a veľmi rada by som si vypočula váš príbeh, postup, akým ste zdolali prekážky. Ak sa vám bude vzdať, že sama nezvládnete uskutočniť vytýčené ciele, obráťte sa na odborníka alebo odborníčku, ktorý/-á Vám s tým pomôže.

S úctou,
Andrea